O mne

Volám sa Martina. Som mamička dvoch detičiek, a to jedna princezná a jedného malého princa.

Moja cesta k materstvu nebola rýchla ani jednoduchá.

Otehotnela som až po dvoch rokoch čakania na vytúžené bábätko – dvoch rokoch nádeje, sklamaní a tichých modlitieb, ktoré pozná iba žena, čo túži.

Keď sa to konečne podarilo, prišla nesmierna radosť… a s ňou aj veľa strachu.

Počas tehotenstva som opakovane krvácala a každé krvácanie ma posúvalo do hlbokej neistoty.

Dych som držala častejšie, než by som chcela.

Hľadala som cestu, ako si nájsť vlastný pokoj, keď sa všetko okolo mňa hýbalo.

Jedného dňa som narazila na hypnopôrod.

Najskôr som k nemu pristupovala opatrne, neskôr s nádejou.

Kniha, ktorú som si prečítala, mi dala prvé nástroje, prvé stopy k dôvere v seba.

Dýchala som, uvoľňovala sa, hľadala istotu v tele.

Manžel knihu nestihol dočítať celú, ale podporoval ma svojím spôsobom.

Pôrod napokon nebol ideálny.

Bol však pravdivý.

A ja som z neho vyšla iná – silnejšia, ale aj zraniteľnejšia.

Potrebovala som zábal, nie len na telo, ale aj na dušu.

Niektoré pôrodné jazvy sa totiž nehoja samy od seba.

Hypnopôrod ma volal tak silno, že som sa napokon stala lektorkou.

Napriek tomu som cítila, že ešte stále držím len polovicu skladačky.

Ako keby môj vnútorný kompas ukazoval smer, ale nie celý obraz.

Až keď som vstúpila do sveta tehotenskej jogy a detskej jogy, všetko sa začalo prepájať.

Pohyb, dych, ženské telo, energia, intuícia…

Zrazu všetko sedelo.

A práve tam sa zrodilo moje hlbšie poslanie.

Rodila som bábätko s krásne veľkou hlavičkou a moje telo si tú skúsenosť zapísalo.

Jazvy boleli fyzicky aj emocionálne.

Dlho som s nimi nevedela žiť.

Až keď som pochopila, že jazva nie je dôkaz zlyhania, ale príbeh, ktorý si telo pamätá, začalo prichádzať uzdravenie.

To ma priviedlo aj k štúdiu fyzioterapie v tehotenstve a po pôrode, panvového dna a práce s jazvami.

Chcela som rozumieť tomu, čím som sama prešla – a chcela som ženy sprevádzať s istotou, nie len s empatiou.

Časom som zistila, že telo a emócie nikdy nekráčajú oddelene.

Strach sa usádza v panve.

Napätie sa zapisuje do svalov.

Pôrodné príbehy zostávajú v tkanivách, aj keď na ne žena nechce myslieť.

A práve tam vznikol môj ďalší krok – psychosomatická joga.

Joga, ktorá neučí len pohyb.

Učí vnímať, cítiť, prepúšťať, prepájať.

Učí ženské telo znovu dôverovať sebe.

Psychosomatická joga mi doplnila to, čo mi dlho chýbalo:

pochopenie, že uzdravenie neprichádza len cez techniku, ale cez prítomnosť, dych, emóciu, jemný dotyk a rešpekt k príbehu tela.

Tehotenskú jogu, hypnopôrod, psychosomatickú prácu s telom aj vedomé sprevádzanie žien.

Nie preto, že som chcela mať „kurzy navyše“.

Ale preto, že som sama potrebovala prejsť cestou uzdravenia.

Dnes viem, že každá žena si nesie svoj príbeh:

strachy, nádeje, jazvy, dôveru, silu.

A viem, že keď jej niekto ponúkne bezpečný priestor, môže sa narodiť nielen dieťa, ale aj nová verzia ženy.

A to je cesta, po ktorej kráčam so ženami aj ja.